Úchylky nie sú všeobecným aspektom ľudských spoločenstiev, ich výskyt by sa značne znížil, keby došlo k rozšíreniu tolerancie a vzdelávania o pohlavných záležitostiach. To je najdôležitejšie, aj keď spoločensky trochu chúlostivá oblasť bádania v oblasti sexu.
Ak je to tak, že erotická flexibilita ženy oslobodzuje, muži sa možno ocitli v akejsi pasci, nastraženej pevným nastavením ich pohlavného správania, podobne ako je tomu u baranov a capov. Mužská erotickosť, potom čo sa nejakým spôsobom vyvinie, si svoje kontúry zvyčajne zachová po celý život, trochu ako betón, ktorý stvrdne. Teória erotickej flexibility predpokladá, že následkom toho budú pohlavné úchylky (nenormálne sexuálne túžby a správanie) ďaleko bežnejšie u mužov ako u žien, ktoré by mali byť citlivejšie na spoločenský tlak a pre ktoré by malo byť jednoduchšie vzdať sa toho, čo ich skôr vzrušovalo, či nemiestne nutkanie ignorovať. V prospech tohto predpokladu hovoria takmer všetky dôkazy. Väčšina odborníkov zdieľa názor, že nezvyklé sexuálne túžby sa vyskytujú takmer výhradne u mužov, ako následok skorého utvárania sexuality, a že je ťažké, ak nie priamo nemožné ich meniť potom, čo mäkký vosk chlapčenských dojmov stuhol v dospelej túžbe.
Čisto psychologická liečba sexuálnych deviácií sa ukázala ako nedostatočne účinná. Najefektívnejší spôsob liečby pedofílie je biologického charakteru (hormonálna terapia, chemická kastrácia). Okamihom, keď samec vyrastie z tvárneho veku, je zrejme odsúdený k správaniu, ktoré mu bolo vtlačené, či už ide o čokoľvek: latex a kožu či sado maso. Ak sú vplyvy pôsobiace počas vývoja pokrivené či deštruktívne, môže z chlapca vyrásť muž s neprekonateľnou túžbou správať sa k ostatným v tom istom duchu. Hlavným príkladom takéhoto procesu je zrejme ritualizované a značne rozšírená pedofília v katolíckej cirkvi (rovnako ako dlhé desaťročia trvajúca snaha cirkvi tento problém jednoducho ignorovať). Spomeňte si na slávny Schopenhauerov citát: Človek môže robiť, čo chce, nemôže ale chcieť, čo chce. Túžba a najmä mužská túžba, je notoricky ľahostajná k diktátu náboženstva, k právnym postihom, k tlaku rodiny, k zdržanlivosti či zdravému rozumu. Na jednu vec ale reaguje: na testosterón.
Jeden muž, ktorý trpel hormonálnou poruchou, vďaka ktorej žil niekoľko mesiacov takmer bez testosterónu, sa o svoju skúsenosť (anonymne) podelil v rozhlasovom interview. Bez testosterónu, povedal: "Zmizlo všetko, čo ma robilo mnou. Moje ciele, moje záujmy, môj zmysel pre humor, zvuk môjho hlasu. So stúpajúcou hladinou testosterónu sa to všetko vrátilo." Na otázku, či má život bez testosterónu nejakú svetlú stránku, odpovedal:" Viem o mnohom, čo je na mojej osobnosti protivné , a to náhle zmizlo, čo bolo pekné. Pristupoval som k ľuďom s pokorou, ktorá mi nikdy predtým nebola vlastná." Bol ale rád, že sa hladina hormónu obnovila, pretože keď nemáte žiaden testosterón, nemáte ani žiadne túžby.
Griffin Hansbury, ktorý sa narodil ako žena, ale po absolvovaní vysokej školy podstúpil zmenu pohlavia, má veľa skúseností s tým, čo dokáže testosterón: "Svet sa jednoducho zmenil," povedal. "Tým najsilnejším pocitom bol neuveriteľný nárast libida a zmena spôsobu, akým som vnímal ženy." Pred hormonálnou liečbou v ňom pohľad na príťažlivú ženu na ulici vyvolával racionálne úvahy: "Je atraktívna. Rád by som sa s ňou stretol. "Po injekciách testosterónu ale úvahy zmizli. Akýkoľvek rys ženy, ktorý ju predstavoval príťažlivú, "pekný zadok alebo niečo také", stačil na to, aby "zaplavil moju myseľ prúdom agresívnych porno scén. Všetko, čo som videl, všetko, na čo som siahol, to všetko sa premenilo na sex." Griffin uzatvára:" Dlho som sa cítil ako netvor. Vďaka tomu som pochopil muža. Vďaka tomu som do značnej miery pochopil dospievajúcich chlapcov."